Hoci nové daňové prognózy určite potešili autorov nákladných sociálnych balíčkov, neznamená to, že návrhy na zvyšovanie daní sa odložia do šuplíka. Neexistuje taký rast daňových príjmov, ktorý by v politikoch uspokojil žiadzu zvyšovania výdavkov.
Navyše, rast daňových príjmov je len „dočasné“ šťastie. Nie je totiž dôsledkom silného hospodárskeho rastu, ale rastu cien. A rast cien sa v ďalších rokoch prenesie aj do rastu výdavkov. Napríklad výdavky na starobné dôchodky v roku 2024 vzrastú o 1,5 mld. eur oproti plánu z minulého októbra.
Kombinácia vysokého deficitu, zavádzania nových výdavkov a neschopnosti škrtať neadresné a neefektívne výdavky tak veľmi pravdepodobne vyústi do zvyšovania daní. Ako už bolo v médiách niekoľkokrát spomínané, prvé v rade stoja Sin taxes, po slovensky dane z hriechu.
Na ne sa politici zamerajú vždy vtedy, keď v štátnej kase dôjdu peniaze. Vysoký deficit garantuje fajčiarom, konzumentom alkoholu, pojedačom sladkostí, ale aj hazardným hráčom, že si na nich štát opäť spomenie. Presnejšie, na ich peňaženku.
„Výhodou“ týchto daní je, že verejnosť je málokedy proti. Skutočný strach majú politici len zo zavedenia dane na víno (dnes je zdanené len šumivé víno). Strach z hromady hnijúceho hrozna pred parlamentom zabezpečuje konzumentom a producentom vína neoprávnenú „ekonomickú výhodu“.
A tak sa pripravuje zvyšovanie daní fajčiarom, hovorí sa o zvyšovaní sadzieb na tvrdý alkohol alebo pivo či vyššie zdanenie hráčov hazardných hier.
Mimochodom, vedeli by ste povedať, koľko zaplatia hráči hazardných hier na hazardných odvodoch už dnes? Túto otázku sa niekedy pýtame novinárov alebo politikov. Na Slovensku je fiškálna gramotnosť nízka, skoro nikto nevie. Všetci ale „cítia“ a signalizujú, že majú byť vyššie.
V prípade zdaňovania rozdeľujem politikov na dve skupiny: „priamočiari“ a „prefíkaní“. Priamočiari nad zdanením nešpekulujú. Hľadajú spôsoby, ako extrahovať z ktorýchkoľvek častí ekonomiky čo najviac zdrojov, aby mohli financovať svoje výdavkové plány.
Samozrejme, hľadajú čo najjednoduchšie cesty, štrajk v uliciach nechce nikto. Ako príklad možno uviesť zavedenie 25 % sadzby na vyššie príjmy, alebo spomínané zvyšovanie daní z hazardu.
Druhou skupinou politikov sú „prefíkaní“ politici. Zvyšovanie daní sa snažia zdôvodňovať. V prípade daní z hazardu argumentujú negatívnymi externalitami, teda spoločenskými nákladmi, ktoré sú hráčmi a prevádzkovateľmi hazardných hier prenášané na ostatné skupiny obyvateľstva.
Náklady na zásahy polície pred herňami, liečba v psychiatrických zariadeniach či náklady na súdy rozvádzajúce rodiny skrachovaných hráčov.
V ekonómii sú negatívne externality často používaný koncept, hoci trochu problematický v momente, keď sa začne diskusia o hodnote týchto nákladov. Bohužiaľ, u nás tento problém neexistuje, pretože na Slovensku nenájdete odhad nákladov (externalít) hazardného hrania.
„Prefíkaní“ politici sa netrápia potrebou kvantifikovať problém a vysvetliť, prečo sa sadzba dane má zvýšiť práve o „x“, aby sa tým pokryli náklady „y“. Stačí, že pôvodný argument znie zložito.
Málo sa pritom vie, že hazardné hry nie sú len herne a výherné automaty. Patrí sem športka, tomboly, charitatívne zbierky či stávka na víťaza prezidentských volieb.
Aj tieto aktivity sú považované za hazardné hry, hoci je jasné, že účasťou na nich človek nestojí jednou nohou v kriminále, a teda majú minimálne spoločenské náklady. Mala by byť z týchto aktivít zvyšovaná daň?
Takto sa ale politik nepýta, a to ani prefíkaný. Politik vyhlási, že chce vybrať povedzme 100 mil. eur, a je mu jedno, ako sa to vyzbiera. Ale nemalo by.
Odvod z hazardných hier generuje štátu štvrť miliardy eur ročne. Porovnateľná suma s daňou z alkoholu, pričom počet hráčov je výrazne nižší ako počet konzumentov alkoholických nápojov. Lenže doba sa mení a už viac ako polovicu vyberie štát z online hier.
Výnosy z internetového kasína vzrástli dvojnásobne, Covid pochopiteľne kamenné prevádzky výrazne obmedzil. Online priestor má ale pre politikov jednu veľkú nevýhodu. Jednoduchú konkurenciu zo zahraničia.
Ak vyššími daňami politici znížia atraktivitu licencovaných prevádzkovateľov, hráči odídu inam. Tam, kde sa dane neplatia. Jazyková mutácia stránky stojí pár šupov, nainštalovať si VPNku už dokáže aj dôchodca na štátom poskytnutom tablete.
Nejde však len o to, že politik nakoniec nevyberie toľko, koľko si naplánoval. Licencovaní prevádzkovatelia ponúkajú svojim hráčom podporné služby, nastavenie limitu vkladov či upozornenie na rizikové správanie. Nelicencovaný poskytovateľ túto motiváciu pochopiteľne nemá, ochrana hráčov sa zníži.
Sadzby na kurzové stávky sú v medzinárodnom porovnaní na Slovensku mierne nadpriemerné, hry v internetovom kasíne sú zdanené mierne pod priemerom.
Slovenská verejná kasa je však na príjmoch z hazardu už dnes závislá výrazne viac, než mnohé vyspelé krajiny (Nemecko, Rakúsko, Holandsko). Sadzby, aj samotný výnos naznačujú, že iste nie je pravda, že podmienky na hazard sú na Slovensku výhodnejšie ako inde v zahraničí. Sú vari negatívne externality hazardu na Slovensku výrazne vyššie?
Hranie hazardných hier je dobrovoľná činnosť, ktorej sa hráči zúčastňujú, aby zvýšili svoj úžitok či potešenie. Je spojená s istým rizikom a štát ju osobitne zaťažuje daňami.
Každé osobitné zdanenie či zvyšovanie sadzieb by však malo byť zdôvodnené. Samotná existencia zdôvodnenia (spoločenských nákladov) tiež znamená, kam by mali prostriedky týchto odvodov smerovať.
Dnes sa tak, bohužiaľ, nedeje. Zákon síce hovorí o účele použitia odvodu, ale ako súvisí ochrana životného prostredia či podpora ľudovej kultúry so zdaňovaním hazardu sa domýšľa len veľmi ťažko.
Na konci dňa tak ani Ministerstvo financií nevie povedať, koľko zdrojov odvodu išlo priamo na kompenzácie externalít. Veď načo aj. Zdaňovanie hazardu je zjavne motivované potrebou získať hlavne viac prostriedkov do rozpočtu.
Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.
