Na Ukrajine už viac ako polovica hazardného trhu funguje mimo zákona. Podiel nelegálnych operátorov podľa údajov, ktoré zverejnil portál Tribuna.com, vzrástol na 55,4 %. Zároveň klesli príjmy štátu z daní z hazardu o 29 %. Tieto dve čísla spolu tvoria jasný obraz. Hráči nezmizli, len svoje peniaze presunuli tam, kam štát nedosiahne, a rozpočet krajiny vo vojne prichádza o zdroje, s ktorými rátal.

Pre reguláciu hazardu ide o jeden z najvýraznejších ukazovateľov zlyhania, aké sa dajú zmerať. Ak čierny trh prekročí polovicu celkového objemu, licencovaný sektor prestáva plniť svoju základnú úlohu. Mal hráčov pritiahnuť do kontrolovaného prostredia, kde platia pravidlá ochrany spotrebiteľa, overovanie veku a boj proti praniu špinavých peňazí. Ukrajina tak ponúka varovný príklad pre celý región vrátane Slovenska, s ktorým zdieľa hranicu.

Ukrajina hazard legalizovala len pred niekoľkými rokmi, po dlhom období formálneho zákazu. Zákaz vtedy hazard nezastavil, len ho vytlačil do šedej zóny herní, ktoré sa vydávali za „zábavné centrá“ či lotérie. Legalizácia mala celé odvetvie dostať pod dozor, priniesť licenčné poplatky a dane a vytvoriť jasné pravidlá pre operátorov aj hráčov. Model stál na rovnakej logike ako vo väčšine Európy. Štát vydá licencie, licencovaní operátori platia dane a dodržiavajú pravidlá a nelegálna ponuka sa blokuje.

Do vývoja trhu však zásadne zasiahla ruská invázia. Vojna presunula pozornosť štátu, oslabila jeho administratívne kapacity a priniesla nové spoločenské citlivosti. V ukrajinskej verejnej debate sa opakovane objavovala téma hazardu medzi vojakmi a obavy z odlivu peňazí, ktoré krajina potrebuje na obranu. Regulácia sa preto sprísňovala a do riadenia sektora opakovane zasahovala politika. Pre operátorov to znamenalo prostredie neistoty, v ktorom sa pravidlá mohli rýchlo meniť.

Keď prísnosť pomáha čiernemu trhu

Ekonomika takéhoto vývoja je pomerne priamočiara. Licencovaný operátor znáša náklady, ktoré nelegálny konkurent nemá. Platí licenčné poplatky a dane, investuje do overovania totožnosti a monitorovania rizikového správania a podlieha obmedzeniam reklamy či limitom vkladov. Nelegálny operátor môže vďaka tomu ponúknuť vyššie kurzy, štedrejšie bonusy a jednoduchšiu registráciu. Pokiaľ je rozdiel v podmienkach príliš veľký a vymáhanie slabé, časť hráčov odíde. Pri podiele 55,4 % už nejde o okrajový jav, ale o väčšinové správanie.

Odborníci na reguláciu tento jav opisujú pojmom miera kanalizácie, teda podiel hrania, ktorý sa odohráva u licencovaných operátorov. Je to jeden z hlavných ukazovateľov úspechu regulačného systému, pretože ochrana hráčov, daňové príjmy aj kontrola tokov peňazí platia len v legálnej časti trhu. Ukrajinské čísla naznačujú, že kanalizácia klesla pod polovicu. Väčšina európskych regulátorov sa pritom snaží udržať ju výrazne vyššie.

Pokles daňových príjmov o 29 % úzko súvisí s týmto presunom. Štát nezdaní peniaze, ktoré odtečú k operátorom bez licencie, často registrovaným v zahraničí alebo fungujúcim cez kryptomeny a komunikačné aplikácie. Pre krajinu, ktorá financuje obranu a závisí od zahraničnej pomoci, nie je každý výpadok príjmov zanedbateľný. Zároveň sa zhoršuje aj sociálna strana problému. Hráč, ktorý stávkuje na nelegálnej stránke, nemá k dispozícii nástroje sebaobmedzenia ani možnosť domáhať sa výhry a jeho peniaze môžu financovať organizovaný zločin.

Kto na situácii vyhráva a kto prehráva, je pomerne zrejmé. Stratu nesú licencovaní operátori, ktorí prichádzajú o klientov aj návratnosť investícií do licencií, a štátny rozpočet. Prehrávajú aj samotní hráči, ktorí prišli o ochranu. Zisky si odnášajú operátori bez licencie a sprostredkovatelia platieb, ktorí im pomáhajú obchádzať blokovanie.

V debate o tom, ako z tejto situácie von, sa zvyčajne stretávajú dva tábory. Zástancovia prísnej regulácie argumentujú, že hazard spôsobuje vážne sociálne škody, najmä vo vojnových podmienkach, a že štát nemôže povoliť všetko len preto, aby vybral viac daní. Podľa nich je riešením dôslednejšie vymáhanie, tvrdšie blokovanie stránok, spolupráca s bankami a platobnými inštitúciami a tlak na technologické platformy. Legálny sektor a časť odborníkov namietajú, že prílišná prísnosť a regulačná neistota dosahujú opak toho, čo sledujú. Ak legálna ponuka nie je pre hráča dostatočne atraktívna, žiadne blokovanie ho na nelegálnej stránke nezastaví. Obe strany majú v niečom pravdu a skúsenosti iných krajín ukazujú, že funkčný systém potrebuje oboje, teda konkurencieschopnú legálnu ponuku aj účinné vymáhanie.

Pre Slovensko je ukrajinský prípad zaujímavý z viacerých dôvodov. Ide o priameho suseda a slovenský regulačný model stavia na rovnakých princípoch, teda na licenciách, zdaňovaní a blokovaní nelegálnych stránok, ktoré tu vykonáva Úrad pre reguláciu hazardných hier (ÚRHH) podľa zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách. Aj na Slovensku sa pravidelne vedú debaty o výške daní, obmedzeniach reklamy a účinnosti blokovania. Ukrajina ukazuje, aké vysoké môžu byť náklady, keď sa rovnováha medzi prísnosťou a atraktivitou legálneho trhu naruší. Podobné otázky dnes riešia aj iné európske krajiny, napríklad Británia v diskusii o reklame na hazard.

Do budúcnosti bude rozhodujúce, ako ukrajinské úrady na čísla zareagujú. Jedna cesta vedie k ďalšiemu sprísňovaniu a k masívnejšiemu blokovaniu, čo môže krátkodobo vyzerať razantne, no bez zmeny podmienok pre legálnych operátorov hrozí, že sa odliv hráčov len prehĺbi. Druhá možnosť je revízia pravidiel tak, aby legálna ponuka opäť dokázala konkurovať, spojená s cieleným zásahom proti platobným kanálom nelegálnych operátorov. Tento prístup bol v iných krajinách účinnejší ako samotné blokovanie webov.

Sledovať treba najmä ďalší vývoj daňových príjmov a podielu nelegálneho trhu v nasledujúcich obdobiach. Ak sa trend nezastaví, Ukrajina sa môže stať učebnicovým príkladom toho, že regulácia bez funkčného vymáhania a bez konkurencieschopného legálneho trhu nechráni hráčov ani rozpočet. Pre regulátorov v strednej Európe je lacnejšie poučiť sa zo skúsenosti suseda ako z vlastnej.