Talianska vláda chce, aby LAN herne a ešportové centrá patrili pod Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (ADM), colnú a monopolnú agentúru, ktorá v krajine dohliada aj na hazardné hry. Vyplýva to z návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2027. Prevádzky, kde si zákazníci platia za hranie videohier na prepojených počítačoch, by potrebovali povolenie od ADM, platili by poplatky za každé zariadenie aj za každú hru a odvádzali by daň zo zábavy vo výške 8 percent. Technická správa k návrhu počíta s príjmami viac ako 66 miliónov eur, hoci celý taliansky ešportový sektor má v roku 2026 hodnotu len približne 32 miliónov eur.
Na návrhu je zaujímavé najmä to, kam ho vláda zaradila. LAN herne nie sú kasína ani stávkové kancelárie. Ľudia v nich hrajú strieľačky, stratégie či športové simulácie, sami alebo v tímoch, a prevádzky organizujú miestne turnaje. Napriek tomu by o nich rozhodoval úrad, ktorého hlavnou náplňou je dozor nad automatmi, lotériami a stávkami. Táto zmena ukazuje, že hranica medzi videohrami a hazardom sa v Európe posúva, a to často skôr z fiškálnych dôvodov než pre ochranu hráčov.
Podľa portálu GamblingNews sa na herne vzťahuje článok 25 návrhu, ktorý definuje prevádzky s platenými sieťovými hernými zariadeniami. Článok 24 potom stanovuje licenčný režim. Prevádzkovateľ by musel každé dva roky žiadať ADM o povolenie a platiť 200 eur za každé herné zariadenie, 1 000 eur za prevádzku, 2 000 eur za každú hru a 10 000 eur za online platformu. Každá herňa by musela mať najmenej 20 herných staníc. Daň by sa nepočítala zo skutočných tržieb. Návrh určuje ročný základ dane 15 000 eur na každé zariadenie a z neho by sa platila 8-percentná daň zo zábavy.
Tento spôsob zdaňovania pozná taliansky hazardný trh dobre. Paušálny základ dane na jeden stroj funguje ako daň z kapacity. Štát vyberie rovnakú sumu bez ohľadu na to, či je počítač obsadený celý deň, alebo len cez víkendové večery. Pri hracích automatoch, ktoré prinášajú vysoké a pomerne predvídateľné tržby, to dáva zmysel. Pri malej herni, ktorá žije z hodinových poplatkov za počítač a z predaja nápojov, môže fixná daň zjesť veľkú časť marže.
Regulácia by sa netýkala len peňazí. ADM by určoval technické požiadavky na platformy a herne, rozhodoval by, ktoré hry sa v nich smú hrať, a stanovoval by pravidlá turnajov vrátane štartovného a výšky cien. Z poplatkov za účasť na turnajoch by sa mohol vyberať odvod do 8 percent na financovanie dozoru. Prevádzkovatelia by navyše museli najmenej päť rokov uchovávať záznamy o online aktivite na svojich počítačoch. Návrh zároveň v herniach zakazuje akékoľvek stávkovanie, hoci to v nich podľa GamblingNews takmer nikdy nebolo podstatou podnikania.
Štát počíta s tisíckami herní, v krajine ich je asi sedemdesiat
Proti návrhu sa ostro postavilo Talianske združenie interaktívnej digitálnej zábavy (IIDEA), ktoré zastupuje domáci herný priemysel. Vo vyhlásení zo 6. novembra žiada, aby parlament ustanovenie z rozpočtu vypustil. Podľa združenia by náklady a administratíva udusili odvetvie, ktoré je ešte len v začiatkoch, a mohli by mu spôsobiť nenapraviteľnú škodu.
Najväčší spor sa týka čísel. Technická správa k návrhu predpokladá, že v Taliansku bude v roku 2027 fungovať 200 LAN centier a o rok neskôr 2 300. IIDEA tvrdí, že dnes ich je v krajine približne 70 a mnohé z nich nemajú ani požadovaných 20 počítačov. Ak má združenie pravdu, štát by od sektora s hodnotou okolo 32 miliónov eur chcel na daniach a poplatkoch viac, ako celý sektor ročne vyprodukuje. Taký odhad sa dá obhájiť len za predpokladu, že počet prevádzok sa v priebehu niekoľkých rokov znásobí, a práve proti tomu by pôsobila samotná regulácia.
V tom je ekonomický paradox návrhu. Minimálny počet staníc, paušálna daň a dvojročné povolenia s poplatkami za každú hru zvýhodňujú veľkých prevádzkovateľov s kapitálom, ktorí dokážu prevádzku naplniť a náklady rozložiť. Malé herne v menších mestách, ktoré dnes tvoria jadro komunitnej ešportovej scény, by sa buď museli rozšíriť, alebo zatvoriť. Poplatok za každú hru zároveň motivuje prevádzkovateľov ponúkať menej titulov, čo ide proti tomu, prečo ľudia do herní chodia. Štát by tak mohol skončiť s menším počtom platiteľov, než s akým počíta, a s nižšími príjmami, než aké sľubuje technická správa.
Logiku návrhu sa dá odvodiť. Turnaje so štartovným a peňažnými cenami majú niektoré znaky, ktoré regulátori poznajú z hazardu, teda vklad, výsledok a výhru. Výslovný zákaz stávok v herniach naznačuje, že zákonodarca chce zabrániť tomu, aby sa z ešportových prevádzok stali neregulované stávkové miesta. Na druhej strane, pri ešportovom turnaji rozhoduje o výsledku zručnosť hráča, nie náhoda, a to je pri právnom vymedzení hazardnej hry kľúčové rozlíšenie. Kto platí štartovné na turnaj v strategickej hre, nesádza na náhodu tak ako pri automate.
IIDEA spochybňuje aj súlad návrhu s právom Európskej únie a s pravidlami ochrany osobných údajov. Povinnosť najmenej päť rokov uchovávať podrobné záznamy o tom, čo jednotliví používatelia robili na počítači, ide ďaleko nad rámec toho, čo sa bežne vyžaduje od internetových kaviarní či iných verejných prístupových bodov. Európske nariadenie o ochrane osobných údajov stavia na zásade minimalizácie údajov a Súdny dvor EÚ v minulosti opakovane zrušil plošné uchovávanie komunikačných údajov. Ak by toto ustanovenie prešlo bez zmien, je pravdepodobné, že by skončilo pred súdom.
Taliansky návrh zapadá do širšieho európskeho trendu, pri ktorom sa regulátori hazardu čoraz častejšie zaoberajú prostredím videohier. Belgicko a Holandsko sa v minulých rokoch zaoberali platenými lootboxmi, teda virtuálnymi balíčkami s náhodným obsahom, ktoré pripomínajú žreby. Viaceré krajiny riešia stávky na ešporty a obchodovanie s virtuálnymi predmetmi, ktoré slúžia ako mena pri neregulovanom hazarde. Talianske riešenie však ide inou cestou. Nereguluje konkrétny herný mechanizmus s prvkom náhody, ale celé fyzické prevádzky, a podriaďuje ich režimu, ktorý bol navrhnutý pre automaty a stávky. Ak by uspelo, mohlo by slúžiť ako precedens pre iné vlády, ktoré hľadajú nové zdroje rozpočtových príjmov.
Rozhodujúce bude parlamentné prerokovanie rozpočtu, ktoré sa práve začína. Rozpočtové zákony v Taliansku prechádzajú intenzívnou fázou pozmeňujúcich návrhov a nie je výnimkou, že sporné ustanovenia sa zmiernia alebo úplne vypadnú. Možné sú tri scenáre. Parlament môže články 24 a 25 vypustiť, ako žiada IIDEA. Druhou možnosťou je kompromis s nižšími poplatkami, bez povinnej minimálnej veľkosti herne a s užšími pravidlami uchovávania údajov. Treťou je schválenie v pôvodnej podobe a následný súdny spor o súlad s európskym právom. Herný priemysel bude sledovať najmä to, či vláda zverejní podklady, na ktorých stavia odhad o rýchlom raste počtu herní, a či ADM vôbec dostane mandát rozhodovať o tom, ktoré videohry sa v Taliansku smú hrať verejne.
