Britský Vysoký súd (High Court) zamietol 13. novembra žalobu pre nedbanlivosť, ktorú proti stávkovej spoločnosti Betfair z koncernu Flutter Entertainment podala rodina Luka Ashtona. Štyridsaťročný muž z Leicestru si v roku 2021 vzal život a jeho blízki tvrdili, že k tragédii prispeli reklamné aktivity a návykové prvky produktov operátora. Sudca Jonathan Swift však rozhodol, že povinnosť starostlivosti, na ktorej žalobcovia stavali, za daných okolností neexistovala. Zároveň skonštatoval, že nie je dostatok dôkazov o tom, že Ashton trpel závislosťou od hazardu.
Spor sledovalo celé odvetvie, pretože išlo o významný test toho, či možno online operátora brať na občianskoprávnu zodpovednosť za škody spojené s hraním. Keby rodina uspela, vznikol by v anglickom práve precedens, o ktorý by sa mohli opierať ďalší poškodení a ich advokáti. Takto rozsudok posilňuje pozíciu operátorov a aktivistom za prísnejšiu reguláciu berie jednu z ciest, ktorými sa snažili presadiť zodpovednosť priemyslu.
Prípad má zložitú históriu. Ešte pred súdnym sporom prebehlo úmrtné vyšetrovanie, v britskom systéme ide o úradné zisťovanie okolností smrti, ktoré vedie koroner. Koroner Ivan Cartwright v júni 2023 dospel k záveru, že Ashton trpel závislosťou od hazardu najmenej od roku 2019 a že táto závislosť prispela k jeho smrti. Vo svojej správe zároveň kritizoval správanie Betfairu a pomenoval situácie, v ktorých mohol operátor premeškať príležitosť škode predísť.
Na tieto zistenia nadviazala rodina v roku 2024 žalobou pre nedbanlivosť. Vdova Annie Ashton sa medzitým stala jednou z najviditeľnejších tvárí britského hnutia za reformu hazardu. Betfair sa bránil argumentom, že prevádzkovatelia hazardných hier nemajú všeobecnú právnu povinnosť chrániť zákazníkov, ktorí sa ocitli v závislosti. Práve táto téza bola jadrom celého sporu.
Pre pochopenie rozsudku je dôležité, ako anglické právo nedbanlivosť posudzuje. Žalobca musí preukázať, že žalovaný mal voči nemu povinnosť starostlivosti, že ju porušil, že porušenie spôsobilo škodu a že takáto škoda bola predvídateľná. Súdy sú tradične zdržanlivé pri ukladaní povinnosti chrániť dospelého človeka pred dôsledkami jeho vlastných rozhodnutí, najmä ak by išlo o zodpovednosť za to, že niekto nezasiahol. Sudca Swift dospel k záveru, že neboli splnené ani základné predpoklady, teda samotná existencia konkrétnej povinnosti a predvídateľnosť škody.
Koroner a sudca videli ten istý príbeh inak
Najviac pozornosti priťahuje rozpor medzi oboma inštitúciami. Koroner závislosť konštatoval, sudca naopak podľa agentúry Reuters, ktorá o rozsudku informovala, našiel nedostatok dôkazov na jej preukázanie. Rozdiel však nie je taký paradoxný, ako sa na prvý pohľad zdá. Úmrtné vyšetrovanie neurčuje občianskoprávnu zodpovednosť, jeho úlohou je zistiť, kto zomrel, kedy, kde a za akých okolností. Civilný súd naopak skúma, či konkrétna firma porušila konkrétnu právnu povinnosť voči konkrétnemu človeku, a dôkazy posudzuje v kontradiktórnom konaní, kde ich druhá strana môže spochybniť.
Pre operátorov je to podstatné rozlíšenie. Kritické zistenia koronera, ktoré majú veľkú mediálnu a politickú váhu, sa automaticky nepretavia do povinnosti platiť odškodné. Pre rodiny obetí z toho naopak vyplýva, že aj keď verejná inštitúcia potvrdí, že hazard prispel k smrti, pred civilným súdom budú musieť príčinnú súvislosť a predvídateľnosť dokazovať odznova a podstatne náročnejšie.
Ekonomický rozmer rozsudku je zrejmý. Ak by súd uznal všeobecnú povinnosť operátora chrániť závislých zákazníkov, otvoril by priestor pre vlnu podobných žalôb, a to nielen v prípadoch úmrtí, ale aj pri finančných stratách. Pre firmy ako Flutter by to znamenalo nové právne riziko, vyššie náklady na poistenie a tlak na ešte prísnejšie overovanie zákazníkov, čo by mohlo zasiahnuť najmä tržby od hráčov s vysokými vkladmi. Rozsudok toto riziko aspoň v Anglicku zatiaľ výrazne znižuje a investori ho pravdepodobne budú vnímať ako upokojujúci signál.
Argumenty oboch strán pritom majú svoju logiku. Priemysel zdôrazňuje, že ochranu hráčov upravuje regulácia, teda licenčné podmienky Komisie pre hazardné hry (Gambling Commission), britského regulátora, ktorý od operátorov vyžaduje sledovať rizikové správanie zákazníkov a reagovať naň. Podľa tejto logiky má porušenie týchto pravidiel riešiť regulátor pokutami a sankciami, nie súdy odškodnením. Kritici namietajú, že regulačné sankcie putujú štátu alebo na dobročinné účely, ale poškodeným a ich rodinám neprinášajú nič. Zároveň upozorňujú, že operátori majú o správaní hráča podrobné dáta, a teda aj reálnu možnosť zasiahnuť.
Rozsudok zapadá do širšieho medzinárodného obrazu. V Spojených štátoch čelí žalobám súvisiacim s údajnou závislosťou od hazardu aj FanDuel, ďalšia značka Flutteru, no doteraz žiadny významný súd nerozhodol v prospech žalobcu, ktorý by operátorovi online hazardu pripisoval spôsobenú škodu. Vo Švédsku súd v roku 2024 zamietol žalobu módneho návrhára Pera Holknekta proti spoločnosti Kindred. Vzorec je zatiaľ jednotný, súdy v rôznych právnych systémoch odmietajú preniesť zodpovednosť za následky hrania zo zákazníka na operátora prostredníctvom súkromnoprávnych žalôb.
Treba však dodať, čo rozsudok nehovorí. Sudca neskonštatoval, že by operátori nemohli zodpovedať nikdy. Rozhodol, že konkrétne formulovaná povinnosť za okolností tohto prípadu neexistovala a že dôkazy o závislosti a predvídateľnosti škody nestačili. Pri inak postavenej žalobe, napríklad s jasnejšou dokumentáciou varovných signálov, ktoré operátor ignoroval, by sa mohol súd na vec pozrieť inak. Precedens je teda silný, nie však nepriestrelný.
Spor sa ani zďaleka nekončí. Annie Ashton vedie na Vysokom súde samostatnú žalobu proti Komisii pre hazardné hry, ktorou napáda rozhodnutie regulátora nepodniknúť voči Betfairu po smrti jej manžela žiadne kroky. Ak by v tomto konaní uspela, presunula by sa otázka zodpovednosti z občianskeho práva do regulačnej roviny, kde majú aktivisti zrejme lepšie šance. Regulátor by musel svoje rozhodnutie prehodnotiť a operátorom by sa jasnejšie ukázalo, kde sú hranice ich povinností pri sledovaní rizikových zákazníkov.
V najbližších mesiacoch preto treba sledovať tri veci. Prvou je, či rodina Ashtonovcov podá odvolanie, ktoré by mohlo vec posunúť na vyššiu súdnu inštanciu a dať precedensu definitívnejšiu podobu. Druhou je výsledok konania proti regulátorovi. Treťou sú americké žaloby proti FanDuelu, kde by prvé rozhodnutie v prospech žalobcu mohlo zmeniť dynamiku celej debaty aj na tejto strane Atlantiku. Kým sa niečo z toho nestane, platí, že britské súdy ochranu hráčov ponechávajú regulátorovi a politike, nie odškodným žalobám.




