Takmer každý druhý online hráč na Slovensku vkladá peniaze na stránky, ktoré nemajú overený pôvod ani slovenskú licenciu. Upozornil na to portál Startitup.sk, ktorý sa pri tom odvoláva na odborníka z oblasti hazardu. Číslo ukazuje, že ani roky po prijatí zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách nemá štát šedú a čiernu zónu internetového hazardu pod kontrolou. Hráčom, ktorí sa do nej dostanú, hrozí, že prídu o peniaze aj o osobné údaje a v prípade sporu sa nebudú mať na koho obrátiť.

Tento problém presahuje rámec individuálnych rizík. Keď sa takmer polovica online hráčov pohybuje mimo regulovaného trhu, nefungujú dobre ani nástroje, ktoré má zákon na ochranu hráčov k dispozícii. Ide o overovanie veku a totožnosti, limity vkladov, register vylúčených osôb a dohľad nad férovosťou hier. Štátny rozpočet a samosprávy zároveň prichádzajú o odvody, ktoré by z rovnakých stávok zaplatil licencovaný prevádzkovateľ. Pri hodnotení regulácie je preto podiel nelegálneho trhu jedným z najdôležitejších ukazovateľov, hoci sa meria len ťažko.

Slovensko otvorilo online kasínové hry súkromným firmám v roku 2019. Dovtedy ich smela legálne ponúkať len štátna lotériová spoločnosť. Nový zákon zaviedol licencie pre online kasína aj stávkové kancelárie a vytvoril samostatný dozorný orgán. Dohľad vykonáva Úrad pre reguláciu hazardných hier (ÚRHH), ktorý vydáva licencie, kontroluje prevádzkovateľov a vedie zoznam zakázaných webových sídiel. Poskytovatelia internetového pripojenia musia stránky z tohto zoznamu blokovať. Zákon pamätá aj na blokovanie platieb, teda na možnosť zastaviť finančné toky medzi hráčmi a nelegálnymi prevádzkovateľmi.

Logika liberalizácie bola rovnaká ako v ďalších európskych krajinách. Ak má hráč k dispozícii dostatočne atraktívnu legálnu ponuku, nemá dôvod hľadať zahraničné weby bez licencie. Tento proces sa v odvetví nazýva kanalizácia, teda presmerovanie dopytu z nelegálneho trhu na legálny. Údaj o takmer polovici hráčov na neoverených stránkach naznačuje, že na Slovensku sa tento cieľ zatiaľ splniť nepodarilo.

Prečo hráči odchádzajú do šedej zóny

Motívy hráčov sú v celej Európe podobné. Nelicencované weby lákajú na štedrejšie bonusy, vyššie kurzy, väčší výber hier a často aj na platby v kryptomenách. Neplatia slovenské dane ani odvody a nemusia dodržiavať pravidlá zodpovedného hrania, preto si môžu dovoliť viac rozdať v marketingu aj v kurzoch. Pre časť hráčov je výhodou aj to, že registrácia je jednoduchá a overovanie totožnosti slabšie alebo žiadne. To však priťahuje aj ľudí, ktorí by na legálnom trhu hrať nesmeli, napríklad maloletých alebo osoby zapísané v registri vylúčených.

Mnohí hráči si pritom rozdiel medzi licencovaným a nelicencovaným webom vôbec neuvedomujú. Stránky bez licencie často pôsobia profesionálne, majú slovenské preklady a propagujú sa cez sociálne siete, influencerov či sprostredkovateľské weby. Tie zarábajú na províziách za privedených hráčov.

Rizikám sa vystavuje hlavne hráč. Prevádzkovateľ bez slovenskej licencie nemá voči nemu žiadne povinnosti, ktoré by sa dali na Slovensku vymáhať. Ak odmietne vyplatiť výhru, zablokuje účet pre údajné porušenie podmienok alebo jednostranne zmení pravidlá bonusu, hráč sa nemôže obrátiť na ÚRHH. Súdne vymáhanie voči firme so sídlom na exotickom ostrove je v praxi takmer nemožné. Ďalším rizikom je nakladanie s osobnými údajmi a platobnými kartami. Pri neoverených weboch nikto negarantuje, že sa nedostanú do nesprávnych rúk. Nikto tiež nekontroluje, či generátory náhodných čísel v hrách nie sú zmanipulované.

Rovnako podstatná je strata ochrany pred závislosťou. Legálny prevádzkovateľ musí hráčovi umožniť nastaviť si limity, sledovať jeho správanie a rešpektovať register vylúčených osôb. Na nelegálnom webe tieto poistky chýbajú. Človek, ktorý sa sám dal vylúčiť z hrania, sa tak môže vrátiť k hazardu jediným kliknutím. Pre regulátora je to najcitlivejší bod, pretože čierny trh oslabuje práve nástroje určené pre najzraniteľnejších hráčov.

Ekonomicky na tejto situácii strácajú legálni prevádzkovatelia, ktorí platia dane, licenčné poplatky a náklady na dodržiavanie predpisov, a predsa súperia o rovnakých zákazníkov s firmami bez týchto povinností. Stráca aj štát, pretože odvody z hazardu idú do rozpočtu a časť z nich aj samosprávam. Zarábajú prevádzkovatelia so sídlom v zahraničných daňových rajoch a sieť sprostredkovateľov, ktorá im privádza hráčov. Odvetvie dlhodobo tvrdí, že príliš vysoké zdanenie a prísne obmedzenia legálnej ponuky tlačia hráčov k nelegálnej konkurencii. Zástancovia prísnej regulácie zas pripomínajú, že zmiernenie pravidiel by viedlo k väčšej dostupnosti hazardu a vyšším spoločenským nákladom. Riešenie podľa nich treba hľadať v dôslednejšom presadzovaní zákona, nie v ústupkoch.

Blokovanie webov má svoje limity a je to známa slabina. Prevádzkovatelia obchádzajú zoznamy zakázaných stránok cez zrkadlové domény, ktoré vznikajú rýchlejšie, než ich úrad stihne zaradiť do zoznamu. Hráči môžu použiť aj VPN alebo alternatívne DNS servery. Účinnejším nástrojom býva blokovanie platieb, pretože bez peňazí prevádzkovateľ nedokáže fungovať. Aj tu však existujú cesty okolo, napríklad cez platobných sprostredkovateľov v zahraničí alebo kryptomeny. Ak by sa údaj o takmer polovici hráčov potvrdil v oficiálnych štatistikách, išlo by o silný argument, že súčasné nástroje nestačia.

Slovensko nie je výnimkou. S podobným problémom zápasia aj ďalšie európske trhy.

Do budúcnosti treba sledovať najmä tri oblasti. Prvou je, ako dôsledne bude ÚRHH využívať blokovanie platieb a či sa doň aktívnejšie zapoja banky a platobné inštitúcie. Druhou je debata o daniach a pravidlách reklamy, kde sa stretáva záujem štátu na príjmoch so záujmom na kanalizácii hráčov. Treťou je osveta, pretože časť hráčov si neuvedomuje, že hrá na nelegálnom webe a stráca tak akúkoľvek ochranu. Hráč si môže licenciu prevádzkovateľa overiť v zozname držiteľov licencií, ktorý zverejňuje ÚRHH. Kým tento krok nebude bežným zvykom, zostane čierny trh na Slovensku vážnou konkurenciou pre legálnych prevádzkovateľov aj pre ochranu hráčov.